Vlado Koláček - Spadol som z MiGu-29, “klizmiť” sa nedám, to by som neprežil! - Letci Žatec

Přejít na obsah
Spadol som z MiGu-29, “klizmiť” sa nedám, ...
Posledný pracovný deň trojmesačného preškolenia na MiG-29 v ďalekom Kazachstane a Kirgizstane.  Včera sa pilo, lebo prišli Poliaci. Ja som nepožil, lebo som chcel na poslednom sobotňajšom prvoaprílovom lietaní ešte pracovať ...
Sobota, 1. apríla … Popŕchalo, všetko bolo mokré a klzké.  S domácim hlavným inžinierom idem preskúmať najporuchovejšie miesta lietadla, ktoré sa v praxi musia často opravovať. Jedno z nich je horný vstup vzduchu, ktorým prúdi vzduch do motorov pri ich spúšťaní. V hlave mi znelo.. „ na verchnyj vchod nenastupať!“ lamajut sa pružiny…. A tak sa narovnám a zdvihnem ľavú nohu aby som dlhším krokom prekročil ten horný vstup vzduchu. Čižma sa mi však na pravej nohe skĺzne po mokrom povrchu lietadla a už letím z výšky asi  dva a pol metra z predkrídla priamo na betónovú stojánku lietadiel. „ Debil, si prvý čo z toho spadneš.“ belslo mi hlavou. Bác a som dolu rus práve zoskakuje z výšky asi metra na konci krídla a uteká ku mne ... nič zvláštne necítim ... dopadol som na bok na pravú nohu( po dĺžke , nie na chodidlo).. posadím sa a zrazu vidím ako mám nohu asi pod uhlom 80 stupňov neprirodzene k telu. „ druhá myšlienka… ejha snáď je to len vykĺbené v bedrovom lôžku ...“ „Co je mladej?“ ozve sa sponad mňa z kabíny lietadla veliteľ pluku… „ Mám to asi zlomené, necítim nohu“ odpovedám realisticky napriek optimistickej myšlienke o vykĺbení. Pribieha ruský kolega a chce ma dvíhať.. „ NET… nado fixirovať perelom ...“ kričím na neho, medzitým lietadlo nahodilo oba motory. On kašle na moje rady ... zdrapí ma pod pazuchy a začne ma dvíhať do APY (vysokánsky ruský automobil, ktorý ma na svojej vlečke agregát na napájanie lietadiel elektrinou pri spúšťaní leteckých motorov). Vtom ma prenikne neskutočná bolesť, myslím že mi tá noha odpadne a váži aspoň 100 kilogramov. Napriek mojim protestom ma vyteperí hore k vodičovi, moju nohu vezme pod svoje rameno, stojí na schodíkoch auta a velí… na ošetrovňu. Po poľnej ceste letíme na ošetrovňu, ja myslím, že zomieram od bolesti.. on mi s tou nohou lomcuje hore dolu snažiac sa ju držať v rovine so sedačkou na ktorej ležím. Po nekonečnej dobe sme prehopkali asi 1,5 kilometra a zastavujeme pred ošetrovňou leteckej základne. Zlomené to bolo a riadne, 30 cm po dĺžke stehenná kosť a ešte krčok bedrového kĺbu ako prilepšenie. Dolámal som sa o 10:00, do nemocnice  v Alma Ate som sa dostal asi o 23:00, kde mi  urobili „extenziu-vyťjažku“ zavesili 9 kg závažie a bolesť razom zmizla.

V utorok  večer prichádza mladá sestrička s otázkou.. „kedy si mal stolicu?“ Liečia mi nohu a ich zaujíma stolica!… „ no ešte som nemal ... hlesnem ... po ležiačky mi to akosi nechce ísť ... „ Ak nebudeš mať do zajtra obeda, budeme ťa musieť „klizmiť“ „ Što eto takoe?“

„Tu máš čípok, daj si, snáď to pomôže … Prvý aj druhý pokus s čípkom končí nezdarom ... vždy chytím veľké nutkanie ... no do misky vyletí len čípok … Vedľa mňa leží starý vyslúžilec, asi 80 ročný veterán druhej svetovej. Je tu s ľahším infarktom a zlomenou nohou. Tiež má rovnaký problém, ide na operáciu. Hlavná sestra dá medzi jeho lôžko a moje prenosný paravan, idú ho „klizmiť“ aspoň sa dozviem čo to je, pomyslím si a vykrúcam hlavu aby som vedel čo to znamená. Pritiahli akúsi konštrukciu na ktorú zavesili velikánsky lievik s hadičkou … jáááj klystír ... napadne mi ...  Dedka nevidím len počujem a sledujem jeho prístroje v záhlaví jeho postele, kde má tlak pulz a ešte nejaké behajúce krivky, asi dýchanie. Hlavná sestra naberá plný asi litrový hrnček tekutiny a začne ju liať do toho lievika ... dedo začne jojkať, ona naberá druhý hrnček a znova leje.. dedo začína kričať od bolesti ... pozerám na prístroje, tlak mu ide z 110 na 190… tep z 80 na 150…170… dedko chudák s infarktom reve bolesťou, ja treštím oči na jeho monitory v záhlaví. Pri tepe 200 to zbadá hlavná sestra, pružne priskočí a vypne dedove monitory, nevidím nič, len počujem strašný rev. Chudák veterán druhej svetovej, pri tom asi zomrie … TOTO NEDÁM ... ja predsa nie som ani hrdina ani sovietsky človek ... Dedo to prežil ...  ja mlčím, po chvíli volám mladú sestričku, s ktorou som sa predtým dohodol, že mi nebude dávať tie injekcie proti bolesti. Bál som sa totiž návyku.

„Ak znamená klizmiť to, čo som práve videl vedľa, tak to určite neprežijem. Musí byť určite okrem tejto metódy ešte niečo ...“ pýtam sa tichým hlasom … Ona sa zamyslí a rovnako mi šepká … „ Je to zakázané, ak by sa to dozvedeli prepustia ma, nesmieš mať vredy ani iné poškodenie žalúdka. Dám ti ricínový olej, to môže zabrať …“ Samozrejme, nepoviem nič  a okrem zlomenej nohy som zdravý“. Ona sa po chvíľke vracia s malým sáčkom. Požívam dávku a čakám ... 5 minút, desať, vtom mi zhurtuje v bruchu a volám „sestrička už, už ... ona pribehne, dáva mi misu, a frrr. Je to … ja sa hanbím ako pes, že som zasiahol aj ju, ale som natešený  že nemusím zomrieť pri klizmení ... Ona je šťastná že mi pomohla napriek tomu zásahu … Prvý krát v živote som mal velikánsku radosť, že som sa poriadne posral.

Vlado Koláček
Návrat na obsah