Vlado Koláček - Dobytie Astracháne, alebo ako sme prvý krát lietadlo zostrelili
Socialistické Československo malo dobre vystavanú armádu s celkom obstojným letectvom. Mali sme viac ako 520 lietadiel a vrtuľníkov rôznych tipov, z toho po rozdelení pripadlo pre Slovensko 221.
MiG 23 v počte 64 všetky zostali len ČR (7xUB,28xBN,23xMF 17xML). Lietadlo MiG-23MF narodené 2.12.1978, číslo 3922 bolo mojim prvým strojom , ktorý som liečil, udržiaval a púšťal do vzduchu, jeho nákupná cena bola asi 78 miliónov Kčs, pri delení mala hodnotu asi 24 miliónov Kčs.
Zažil som s ním jedno veľké dobrodružstvo o ktorom by som vám chcel porozprávať. Ako absolvent vysokej leteckej školy v odbore „doktor oceľových vtákov“ som nastúpil do „Kóreje“ tak volali letisko Žatec. Bola tam vtedy najmodernejšia letecká technika v našom stíhacom letectve, ktorú predstavovali Migy 23. Bol som hrdý mladý muž a tešil som sa na zaujímavú prácu. V roku 1986 prišiel nečakaný rozkaz. Ostrých strelieb v Astracháni sa zúčastníme aj so svojimi lietadlami a teda aj technickým personálom. Dovtedy sa vždy zúčastňovali len piloti, ktorí prileteli, požičali si ruské lietadlá, na nich absolvovali ostré streľby na vzdušné ciele a odleteli dopravným lietadlom späť domov.
Už len preletová vzdialenosť asi 2800 km bola pre stíhacie letectvo pekným sústom. Bolo to tesne na hranici doletu s troma prídavnými palivovými nádržami a tak sa letelo s medzipristátím. Skupina bola zostavená z oboch plukov protivzdušnej obrany štátu, teda Budějovíc a Žatca. Leteli dve lietadlá UB (po dvoch pilotoch, a myslím že 7x MF a 7x ML. ML bola novšia verzia Mig 23, ktorá bola ľahšia,výkonnejšia a mohla používať novšiu výzbroj. Pre vysokú cenu rakiet sme strieľali hlavne „krátkymi„ teda R3S, R13 (AA2 Atoll) a R60 (AA8-Aphid), ktoré mali k dispozícii len lietadlá ML, + 200 gulí v kanóne GŠ 23.
Prišiel krásny augustový deň a vydali sme sa na cestu. Technický personál bol rozdelený do dvoch skupín, jedna letela bez práce a druhá musela zabezpečiť medziletovú prípravu niekde v Kramatorsku.
Doba presunu bola ohraničená cestovnou rýchlosťou An26 (asi 500km/hod). Veľký úspech bol, že sme po ceste nenechali na zemi ani jedno lietadlo a všetci sme sa úspešne stretli na letisku v púšti neďaleko mesta Astracháň na Volhe. Jedine naše UB prestalo prečerpávať jednu podkrídlovú nádrž a tak veliteľ Venca Vašek a Jarda Forman prišli celí uťahaní, lebo riešili vyváženosť lietadla asi 1000km. Prvé nácviky nás čakali prepady samých na seba, najskôr bol jeden z dvojice cieľ a potom stíhač. Navádzanie robili rusi z ich NS. Pilot dostal jediné obmedzujúce pravidlo. Pri množstve paliva 1500 (z 4.300 litrov) ukončiť úlohu a rýchlo sa vrátiť na letisko.
Tvoril som posádku spomenutého miláčika s číslom 3922, môj veliteľ-pilot bol Hemo Karel Orság, do dvojičky sme dostali Feriho Zsoldosa. Usadil som pilota, nadiktoval diktát pre spustenie motora a nahodenie všetkých systémov, zaželal šťastný let a vyviedol som lietadlo na rolovaciu dráhu. Dvojica vzlietla, ich očakávaný prílet bol asi za 40 minút. Všetci pomaličky pristávajú, aj naša dvojička, len moje lietadlo nikde … začínam byť mierne nervózny ... už ide 50ta minúta, keď v tom nad prahom dráhy uskočí jedno domáce lietadlo tesne pred pristátím vľavo a ide do nezvyčajného opakovaného okruhu.. Druhé sa uhýba vpravo a v diaľke vidím v pristávacej konfigurácii konečne moje stratené…ako z osi bez okruhu ide na pristátie… konečne.. prichádza na stojánku, mávam mu plácačkami.. ešte ešte ešte, aby zostal stáť na značke… keď tu zrazu vypne motor a zostáva asi 5 metrov vzadu za značkou.
Čo mu hrabe? Veď to nebudeme tlačiť … nahnevaný vešiam rebrík na okraj kabíny po otvorení prekrytu, vtom prifrčí čierna volha a z rebríka ma odstrčí ruský generál ... vyskáče hore, hodí rýchly pohľad do kabíny a uteká do auta. Aj druhú šancu mi zmarí teraz náš generál (hlavný inžinier letectva) a letí po rebríku nahor … "Ešte som tam nedal zaisťovadlá ... chcete tiež lietať? Ozvem sa a mávam zväzkom zaisťovadiel na červenom plechu. Aj náš hodnostár zhopká dolu a beží za veľkým bratom. Konečne sa dostávam k svojmu pilotovi.. „Čo je? Nevidíš že ti ešte ukazujem aby si šiel dopredu?? „Kouni vole.“. ukazuje s vytreštenými očami a chvejúcimi sa rukami na palubnú dosku. Hneď si všimnem nezvyčajnú polohu ručičky spotrebomeru, ktorá tróni na NULE… „Kurva.. kde si sa flákal?“ Vyhŕkne zo mňa podvedome.
Zasúvam zaisťovadlá do svojich dierok, dávam mu dolu popruhy a púšťam Karla z kabíny ... vystúpi a napriek všetkým bezpečnostným opatreniam ide hneď za stojánku a zapaľuje si trasľavou rukou cigaretu. Prichádza náš inžinier pluku a hovorí. „Mladý …. zarobil si na veľký prúser.. Hemo pristál a spotrebomer ukazuje nula.. Buď si tam dal málo paliva alebo si zle vystavil spotrebomer“. Na MiG-23MF sa totiž naplnili nádrže palivom a potom sa ručne kolečkom na prístroji nastavila ručička na množstov litrov , ako boli naplnené v nádržiach. Od tohto sa potom pri vyčerpávaní ručička posúva neustále nižšie, až po zhasnutí motorov ukáže koľko je zbytok v nádržiach. Pochopili ste správne.
Môj pilot vylietal nádrže úplne do sucha a na stojánke mu to chcíplo. „Plukovníku, ja som naplnil presne a ručičku som tiež dal presne ... určite naplníme celý objem ... teda +- 120 litrov, čo je nevyčerpateľné množstvo, ktoré zostáva v trubkách.“ „Mladý to udělal dobře“ „spotreboměr ukazoval přesne podle rozsvicovaní tabel vyčerpání skupín nádrží“ ... stavia sa na moju stranu môj pilot. Ten čurák z NSu nás vedl někam do prdele na přepad a tak som končil asi na 1000 litrech a ne na 1500. Sám priznáva svoj podiel viny, lenže samozrejme, že aj NS mal mať spoťčítané trate tak, aby nemohlo dôjsť k takémuto vážnemu narušeniu bezpečnosti. Generál odchádza, až keď sa presvedčí, že z cisterny som natankoval presne 4180 litrov. Nasadá do čiernej volhy s dovetkom, „aj tak si tam musel mať niekde chybu… určite tam palivo ešte bolo!“ Hemo sa uškrnie, zakrúti hlavou a hovorí máš to téžký ... oni sa rozhodli, že na vine som len ja a ty, predsa to nespôsobil ten rus čo nás naviedol do púšte.
„Aspoň si splnil? Pýtam sa, jo.. aj raketou aj kanonem ... aspoň že niečo ... plácnem ho po ramene a pripravujem lietadlo k druhému letu. Nechýbalo málo a musel by sa nad prahom dráhy katapultovať … ak by to stihol, lebo to bolo vážne o ten povestný … chlp. Doletel fakt na výpary a tých niekoľko litrov, čo mu vystačilo na dorolovanie na stojánku sa nedalo odhadnúť. Večer nám dali na nástupe výstrahu za narušenie bezpečnosti a pohrozili degradáciou. Druhý deň pri ostrých streľbách sme splnili ako prví a Karel-Hemo Orság bol prvým pilotom, čo v tohtoročných streľbách na manévrujúci cieľ zostrelil bezpilotné lietadlo ovládané operátorom zo zeme. Pochválili nás asi takto:
„ zamazali ste si ten prvý prúser a už sa k tomu nebudeme vracať“… a bolo.. Po týždňovom pôsobení a splnení úloh prišiel deň odletu.
Návrat domov bol radostný, veľa si z neho nepamätám lebo poslednú noc sa na izbe vyšších dôstojníkov oslavovalo a ja ako nadporučík som musel vydržať do samotného konca. Nepomohlo ani, že ja som nalieval, kontrolovali ma všetci a tak môj hlavybôľ bol ozaj hlboký. Lietadlá boli pripravené k odletu a šťastne sme sa vrátili všetci domov po celodennom transporte …
Vlado Koláčik