Moje začátky velení v Žatci
Na jeseň roku 1985 som odovzdal funkciu veliteľa 1. slp v Českých Budějovicích a nastúpil som do funkcie zástupcu veliteľa 3. dPVOS Žatec.
Dislokácia tejto divízie bola vlastne po celých Čechách - najzápadnejšia rota v Aši, najjužnejšia na Sv. Tomáši na Šumave, na severe Adršpach, na východe Senožaty. Aj keď som funkcionárov štábu divízie a veliteľov útvarov už poznal, prešiel som v priebehu roka všetky útvary a samostatné prápory tak, aby som dôkladne poznal celú divíziu. Tu som mal znovu možnosť oceniť to, čo som sa naučil v Liptovskom Mikuláši, rádiolokáciu a raketovú techniku som poznal dovtedy len teoreticky, teraz som mal možnosť vidieť ju aj v praxi.
A že to nebol vôbec jednoduchý život. Niektoré roty boli dosť vzdialené od miest a dedín – ako sme hovorili, ďaleko od civilizácie. Život tu bol ťažký pre všetkých, pre vojakov základnej služby, vojakov z povolania, ale aj ich rodiny.
Osobitne chcem spomenúť vojakov základnej služby ktorí slúžili na tzv.„vidových hláskach“ na štátnej hranici. 3. dPVOS ich mala od Ašu po Slavonice celkom 58. Malo tam slúžiť 5-7 vojakov, ale reálne tam slúžili 3–4 vojaci.
Vidová hláska bola vlastne kovová veža vysoká od 12 až po 32 metrov, kde na samom vrchole neustále vo dne i v noci po celý rok stál vojak a sledoval vzdušný priestor za štátnou hranicou, so zameraním na malé a prízemné výšky (zvlášť tam, kde dobre nevideli rádiolokátory). Niektoré vidové hlásky sa nachádzali úplne izolovane od ľudí, mnohokrát až za rotami pohraničnej stráže, ktoré boli pre nich vlastne zásobovacou základňou. Brali si tam proviant, ale i vodu a dokonca uhlie na zimu. Vojaci si sami varili, prali… I hygienické podmienky boli často horšie ako vo väzení. Nebola tečúca voda, WC len suché, elektrina sa často vyrábala agregátom. Pritom jeden z vojakov vo dne v noci bol na veži a pozoroval vzdušný priestor, druhý sedel pri rádiostanici a sledoval, čo sa deje na linkách výstrahy, poprípade prijímal pokyny z nadriadeného miesta, alebo odovzdával údaje o zistenom cieli. Ďalší dvaja vo svojom „voľne“ obstarávali všetko, čo súviselo s bežným životom. Mali zvláštny režim, zvláštny výcvik a boli aj prísne vyberaní doktormi-psychológmi, aby dva roky takéhoto života (presne 21 mesiacov) v malom kolektíve, ďaleko od ľudí, vydržali.
Ja by som všetkým, ktorí túto službu absolvovali, udelil vyznamenanie. Chcem im aj touto cestou ešte raz poďakovať.
Práve preto, že som poznal,čo je služba na „čiare“ (aj keď len krátko a z pohľadu kontroly), rozčuľujú ma rôzne procesy a články o zločinoch na hranici. Títo vojaci si len plnili svoju povinnosť podľa vtedy platných zákonov a predpisov. Nič viac a nič menej. Taká bola doba, také boli zákony a predpisy.
Štefan "Pišta" Gombík